Konečne, je to tu... :)

Autor: Matej Opet | 9.6.2011 o 0:20 | Karma článku: 5,22 | Prečítané:  712x

Mal by som sa baliť, robiť desať iných dôležitejších vecí, no nejak som sa konečne odhodlal k tomu dlhoočakávanému rozhodnutiu. Občas má človek také dni. Je streda niečo po 23:00 a prišla na mňa chvíľa analýzy, spomínania a rozmýšľania, čo by bolo keby. Možno je to tou búrkou vonku alebo tou zvláštnou atmosférou, ktorú nejak cítim z okolia. Už len pár hodín a výlet za veľkú mláku sa začína.

 

Symbol zmeny, ktorá sa začala vo februári, vyvrcholenie jednej etapy života a zároveň začiatok novej, splnenie vízie, vykročenie mimo zóny komfortu, hľadanie neobmedzených možností, búranie predsudkov, takto nejako môžem pomenovať to všetko, čo si o svojom odchode do USA myslím.

Je fakt haluz, ako Vás dva dni dokážu neuveriteľným spôsobom ovplyvniť. To, že prejdete po žeravých uhlíkoch a zlomíte rukou dosku, to že zreflektujete svoj život počas dvoch dní Vám otvorí oči a začnete sa pozerať na svet inak. Niekto neznalý by povedal cez ružové okuliare. Ja hovorím svojou vlastnou realitou. A človeku sa začnú zdať tie nedosiahnuteľné veci oveľa blišie. Napr. odchod do Ameriky alebo nájdenie dvoch blízkych priateľov alebo pocit, že niekam patríte alebo pocit vlastnej hodnoty alebo...

Dosaďte si, čo chcete. Toto s človekom spraví niečo nazvané Powertraining. Je to mojím pochopením odrazovým mostíkom na ceste za vytvorením si života, aký vy chcete, uvedomenia si niekoľkých základných vecí o živote, pričom okolie sa Vás snaží presvedčiť o úplne opačných pravdách.

Je na človeku, akú realitu si vytvorí, či bude svoj život žiť podľa iných alebo podľa seba, či si ho bude riadiť sám alebo ho bude riadiť niekto iný, či bude príliš analyzovať a zožierať sa alebo si bude živoť užívať plnými dúškami.

Stretol som ľudí, ktorých sa povie, človek dlho hľadá. Ľudia, ktorí sú podobní, riešia podobné problémy a vy sa zrazu necítite byť sami. A ľudia si Vás vážia.

Keď Powertrainig skončí, človek sa bojí, či to odhodlanie, ten zápal a tá sila vydrží aj v „reálnom“ svete. Eufória po nejakom čase poklesne. Aspoň u mňa. Ale to presvedčenie, že ja som zodpovedný sám za seba a je len na mne, či budem spokojný alebo nie, je v podvedomí zakorenene. A to odhodlanie v živote dosiahnuť, to čo som si stanovil, to ma určite už neopustí nikdy.

Aký to má pre človeka zmysel?

Začne riadiť svoj život. Jednoducho povedané. A človeku sa začnú diať tzv, šťastné náhody. Stretne dobrého známeho po dlhom čase, otvárajú sa človeku možnosti. Začína žiť život, po akom túži a stále ho chce zlepšovať a verí, vie, že má na to odvahu a silu. Začína sa mu páčiť dostávať sa mimo zóny komfortu.

Mnohí ľudia nepochopili premenu. Mysleli si, že ste sa zosektovali, nepochopili zmysel, a to aj u ľudí, pri ktorých by ste to nečakali. V priebehu doby som si nevedomky menil okolie. A teraz ľudia začínajú chápať, že ono to má svoj zmysel.

Toto vystihuje krásna myšlienka Richarda Bacha:
„Ak niečo máte veľmi radi, tak za tým bežte, jedinej odmeny, ktorej sa Vám dostane je, že budete odsunutí na okraj spoločnosti. Ak však vydržíte, zostanete odmenení, stretnete podobných ľudí.“

Toto platí nielen o posledných pár mesiacoch ale ja o posledných pár rokoch v mojom živote, keď sa človek cíti byť iný a zrazu sa to zmení, keď tak veľmi túži mať priateľov a má ich.

Je naozaj zaujímavé, ako vedieť to, kam smerujem, a vedieť, čo od života chcem, dokáže ovplyvniť smerovanie. Aj preto sa dejú tie zvláštne náhody, aj preto človek stretáva takých ľudí, akých stretáva, aj preto má také dve najbližšie priateľky. „Ak nevieš, kam smeruješ, tak prídeš niekde úplne inde.“

Samozrejme to nie takéto ideálne, a často prídu prekážky. Tie dokážem preskočiť J Dokáže to každý. Neúspech je len prechodný stav, zmyslom života je šťastie a neúspechom teda šťastie nie je.

A takisto sa mi zmenil aj prístup k škole, k AIESEC. Vo všetkom. Začalo ma to napĺňať, začal som tvoriť, začalo ma to baviť. Zmenili sa paradigmy.

To, kde som terazm to by som teda na začiatku toho nepovedal. Byť v NDK tíme a veriť si, chodiť do rečníckeho klubu so skvelými ľuďmi, cestovať o dva dni do USA, mať víziu svojho úspešného života. Ešte tá partnerka a ešte trochu viac času pre seba. Na tom sa pracuje.

Otázka je, komu byť vďačný? Či sebe, že som sa odhodlal, či AIESEC, ktorý mi dal priestor na zmenu, či Powertrainingu a ľuďom, ktorí ma stále veľmi podporujú?

Bez AIESEC by som nebol tam, kde som teraz, niečo, čo mi dáva obrovské možnosti rozvoja a skvelých ľudí.

 

Konečne som sa odhodlal k tomuto blogu. Verím, že to takto pôjde aj ďalej. Držte palce.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?